Je chvíľu po siedmej. Do sychravého rána sa pomaly vkráda svetlo. Prichádzam k skladu. Roman nakladá poslednú paletu do plne naloženého kamiónu. Parkuje jašteričku, zabezpečí bočnice a zaťahuje plachtu. Na plachtu dnes siahne ešte šestnásťkrát. Do kabíny sa vyhupne a zoskočí minimálne tridsaťštyrikrát a Moffetta si stiahne šesťkrát a šesťkrát ho zase zabezpečí späť „na zadku“ kamiónu. Rutina, ktorú so starostlivosťou a grifom už nevníma. Táto práca nie je pre slabých.
.jpg)
Vyhupnem sa do kabíny. Vyrážame. Fascinuje ma ten rozhľad. Fascinuje ma celá kabína. Pripadám si ako v kokpite. Toto sa mi bude páčiť.
Mierime na Kladensko a Křivoklátsko. Naplánovanú trasu som si prezerala včera. Roman ju má v dvoch navigáciách. Počíta so zákazmi, uzávierkami, nízkymi mostmi, časovými možnosťami klientov. Páčia sa mi pridané poznámky takmer ku každému klientovi od dievčat z kancelárie. Tu má niekto svojich zákazníkov veľmi rád.
Roman začína rozprávať. Rozpráva celý deň. Zážitky z čias, kedy jazdil do Rumunska, Francúzska, Španielska. Dobrodruh.
.jpg)
Blížime sa k prvému miestu vykládky. Roman volá a uisťuje sa, že má správne číslo popisné. Dom na konci dediny, cesta sa dosť stáča, za zákrutou na nás máva majiteľ. Miesto nie je prehľadné, ale majiteľ všetko zabezpečuje trojuholníkom pred zákrutou.
Reflexná bunda, kontrola výdajného lístka, odtiahnuť plachty, odstrániť bočnice, obhliadka miesta „Dobrý deň, tak kam to dáme?“, naštartovanie Moffeta, stiahnutie Moffeta, pohrať sa s umiestnením palety. „Chcete to naozaj sem? Kam to budete potom nosiť? Tak to posuniem ešte o dva metre. No jasne, že to ide...“. Moffett späť na svoje miesto, bočnice, plachta, skok do kabíny, kontrola papierov, platba, konverzácia, podpaľovače ako darček, rozlúčka a ideme. Hovorme tomu rutina, ale 100-krát inak.
Aha, čo je Moffett? No ja už to viem. Je to tá terénna jašterica, ktorú si kamión vozí so sebou na zadku. Neskutočne praktické a cool. Klienti ukážu miesto, kde chcú mať paletu uskladnenú a vodič to so svojim vesmírnym vozidlom zvládne na centimetre presne. Radosť. Nadšenie. Žiadne povolávanie synov, dcér a zaťákov na prerovnávanie balíkov spoza bránky do garáže. Chápem jeho obľúbenosť.
V čom je teda ten rozdiel?
Miesto číslo jedna
Malá cestička. Je potrebné stále sledovať prevádzku. Garáž umiestnená 1,5 m nad úrovňou vozovky. Veľmi tesne sa tam zmestia tri palety, Roman sa s tým vyhral. Priamo teleskopicky. Klient zaplatil a šiel opäť na home office. Za 15 minút je hotovo.
.jpg)
Miesto číslo dva
Roman pred príchodom volá. Vtipkuje. „Mávajte na mňa ako na 1. mája, za dve minúty som tam“. Usmievavá pani máva. Parkujeme na širšej ceste. Pohodička. Otvorená brána. Moffett vchádza 40 m do záhrady a skladá štyri palety, čo najďalej to ide, vždy vycúva späť. Miesto konečného uskladnenia je, bohužiaľ, za skleníkom. K nemu už vedie iba úzka podmáčaná cesta medzi domom a skleníkom. S Moffetom nemá Roman šancu sa zmestiť a s paleťákom by v tomto teréne nepohol. Pani je napriek tomu nadšená. Rovnako tak jej otecko. Do nabudúce vraj finálnu cestičku vydláždi. Obdivujem vitalitu sympatickej zákazníčky. Pelety si od Waldery berie prvýkrát, ale trh si vraj starostlivo preštudovala, šírku príjazdovej cesty niekoľkokrát merala, aby tých 40 m nemusela jazdiť s kolieskom. Chválim jej záhradu, ľahko okomentujeme nové vládne nariadenia a poprajeme si veľa zdravia. Spokojnosť.
.jpg)
Miesto číslo tri
Chmeliarska oblasť. Úzka spevnená cesta. Roman sa otáča a parkuje radšej cca 200 m od domu, aby mal priestor na manipuláciu, ďalej sa aj tak nedá zájsť. Predstavujem si, ako by som tu manévrovala s osobákom. Otáčanie sa na malom plácku s kamiónom je pre mňa sci-fi. Zákazník má iba jednu paletu brikiet na skúšku. Roman odfrčí s Moffettom tak rýchlo, že vôbec nestíham fotiť. Moffet s prehľadom zvláda poľňačku a za chvíľu vchádza do záhrady, jednoducho skladá paletu a za pár minút už pokračujeme ďalej.
.jpg)
Miesto číslo štyri
Nádhera! Roman si pochvaľuje miesto. Dobre sa mu parkuje, garáž je priamo pri ceste. Pohral sa s každým centimetrom. Pani so záujmom sleduje, ako sa jej zapĺňa garáž, ale stále bude mať priestor vedľa regálov. Vážne dobré. Uisťuje sa, že mladí, ktorí sú v práci a brikety objednávali, majú dopredu zaplatené. Jasne, majú. Už iba podpis a ideme.
Miesto číslo päť
Krivoklátsko. Míňame stáda kráv. Jeseňou sfarbené lesy. Romantika. Do cieľa nám zostávajú dva kilometre. Asfaltka je čerstvá, ale úzka. Zastavujú nás cestári.
„Nemôžete ďalej.“
„Veď to sú dva kilometre.“
„Ale nejde to, musíte sa vrátiť.“
Romantika končí. Nie sme sami, pred nami stojí prekvapený osobák, za nami ďalší. Tiež cestárov nečakal. Asi chyba v značení. No fajn. Osobák sa otáča. Ten sa má. My nemôžeme. Cúvame celý kilometer úzkou asfaltkou, ktorá sa rôzne krúti medzi domami a svahom. Ak sa nepotí Roman, tak ja teda áno.
Roman volá klientovi. Nechá si ho nahlas, navádza nás cestičkami iným smerom. Čaká na nás manželský pár. Evidentne ich spôsob manipulácie veľmi baví. Bránkou Roman prejde, dvor už je úzky, ale poradí si. Ako inak ako teleskopicky. Každý centimeter sa počíta. Manželský pár sa sem odsťahoval pred niekoľkými rokmi. Stále si užívajú výhľady, pokoj, prechádzky. Rozprávajú nám, ako nedávno z ohrád utiekol býk a manželka sa s ním pretláčala na ceste. Našťastie v aute. Stále sledujú kúzla s Moffetom. Obaja. Zážitok.
Dochádza mi, že stretnúť sa so spokojnými zákazníkmi osobne, je veľký benefit. Odmena. Zmysel práce. Čerešnička na torte.
.jpg)
Miesto číslo šesť
Naša posledná vykládka. Navigácia nás vedie okolo letiska. Mám pocit, že už ideme po cyklotrase. Ľahko váhame, či ísť ďalej. Zrazu sa pred nami otvára priestor s domami s pekným bývaním.
So zákazníkom tu čaká partička brigádnikov. Roman pelety zložil priamo pred bránku, ale tá je iba pre peších, uzučká. Z technických dôvodov nie je možné použiť vjazd. Ale aj toto priblíženie sa počíta. Rozlúčime sa a vraciame sa do skladov.
Čo sa deje medzi miestami vykládok?
No divili by ste sa, ale je toho dosť.
- Pred 1 si navzájom volajú vodiči Waldery, kam kto dnes ide, ako sa má, nech vyfotím Romana za volantom, že mu to tam fakt pristane…
- Medzi 1 a 2 už poznám množstvo rumunských príhod. Baví ma, ako Roman volá zákazníkom. Vždy s vtipom. Inak by ho to vraj nebavilo.
- Medzi 2 a 3 Roman objednáva chlapíkov na zložení svojej strechy..
- Medzi 3 a 4 koordinuje remeselníkov na stavbe.
- Medzi 4 a 5 toho veľa nevybaví, lebo cúvame šialenou cestou.
- Medzi 5 a 6 máme čas. Dnes je posledný deň, kedy sú ešte otvorené reštaurácie, od zajtrajška ich kvôli vládnemu nariadeniu zatvárajú. Staviame sa teda na obed. Kačička a guláš. Po obede útlm.
- Medzi 6 a skladom hľadáme pumpu, kde majú dobrú kávu. Volajú dievčatá z kancelárie a odovzdávajú Romanovi dobré referencie z predchádzajúceho dňa. Niekto ho veľmi chválil. To je priam idylka. Páči sa mi, že volajú hneď za čerstva. Roman je rád, ale nepychne, vie, že čo deň, to pestrosť. Vo všetkých smeroch.
Celý deň som fotila. O piatej som doma. Príšerne unavená. Asi ten čerstvý vzduch.
Jeden deň v kamióne ma bavil a klobúk dole pred touto profesiou. Rozváža sa za každého počasia, nech je mráz, dážď, horúco, vliezlo.. Ale až raz pôjdete ako závozník, dobre Vám radím, neskáčte z kabíny s batohom na chrbte, nikdy neviete, či nezostanete za niečo visieť.